V týchto dňoch sa  dožíva 85 rokov významný slovenský vodohospodársky odborník, projektant a staviteľ, ktorého meno už navždy zostane spojené s Vodným dielom Gabčíkovo – Nagymaros. Július Binder, ten známy riaditeľ štátneho podniku Vodohospodárska výstavba, zohral v 90. rokoch minulého storočia rozhodujúcu úlohu v slovenskom zápase o dokončenie a sprevádzkovanie tohto významného vodného diela na Dunaji, čím pred okamžitým zbúraním či postupnou samovoľnou  devastáciou dokázal pre našu krajinu a pre naše hospodárstvo zachrániť mnoho miliardovú investíciu s obrovským potenciálom ekonomických a ekologických prínosov do budúcnosti.

Nebol, pravdaže, sám v tom zložitom zápase proti až nenávistnému náporu maďarských nacionalistických a politických síl, proti extrémnym  domácim i zahraničným ochranárom a kozmopolitným odporcom vodných diel, proti tvrdému lobistickému tlaku z dôležitých medzinárodných centrál, ktorý mnohých vtedajších československých politikov vystrašil, mnohí váhali a niektorí aj kolaborovali.  Ale v tejto republike i za jej hranicami každý, azda aj osobní neprajníci a protivníci  uznávajú, že bez Júliusa Bindera, bez jeho odvahy, húževnatosti, obdivuhodného osobného nasadenia a výnimočných organizátorských schopnosti by Slovensko tento zápas o gabčíkovskú pravdu nevyhralo.

V pohnutých časoch zásadných politických zmien na prelome 80. a 90. rokov bolo veľmi ľahké označiť dlho pripravovaný a s problémami  realizovaný československo-. maďarský projekt energetického, protipovodňového a plavebného využitia Dunaja  ako výplod stalinskej  gigantománie, ktorý sfanatizovaní ochranári považovali aj za ekologický zločin komunistov a maďarskí nacionalisti v ňom videli  potvrdenie nenávidenej trianonskej hranice s niekdajším félvídekom. Výbušná zmes politických, populistických, nacionálnych a ešte všelijakých iných záujmov urobila z vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros svetovo známu kauzu, ktorú riešili v Európskej únii, ba dostala sa i do amerického Kongresu.  Nedokončiť, zbúrať! – znelo vtedy ako prejav novučičkej demokracie demonštrujúcich más na dunajských brehoch  a všelikde inde. A nechýbalo veľa, aby…

Inžinier Binder v r.1991 prevzal vedenie v štátnom podniku Vodohospodárska výstavba, ktorá investorsky zabezpečovala výstavbu dunajského vodného diela. Vedel predovšetkým jedno:  vodné dielo pripravované a projektované stovkami najlepších slovenských, českých a maďarských odborníkov z desiatok vedeckých ústavov, vysokých škôl a špecializovaných pracovísk sa musí dokončiť, lebo len tak preukáže, že  neznamená ekologickú katastrofou ani ekonomický zločin, že nie je  technickým bastardom Varšavskej zmluvy a sovietskej rozpínavosti. Ako uznávaný odborník, výnimočný manažér, v neposlednom rade i vlastenec a dobrý človek  dokázal vo veľmi krátkom čase  spojiť sily veľkých pracovných tímov a nadchnúť ich pre bezprecedentný heroický počin – za 9 mesiacov sa v Čunove vybudovalo nové vodné dielo, v plnej miere suplujúce funkcie vybudovaného stupňa v Dunakiliti,  ktoré  Maďarsko odmietlo uviesť do prevádzky v blahej nádeji, že turbíny gabčíkovskej hydroelektrárne sa nikdy nerozkrútia , lebo z Dunakiliti cez prívodný kanál dunajskú vodu nikdy nedostanú.  Dunaj do Gabčíkova však dorazil z Čunova, kde  po prehradení koryta v októbri 1992 Vodohospodárska výstavba  navyše vybudovala aj mohutné protipovodňové zariadenia, ďalšiu elektráreň, ale aj areál vodných športov s rekreačným zázemím a dala priestor pre galériu moderného umenia Danubiana .  Navyše tým, že prehradzovací stupeň vodného diela sme po maďarskom rezolútnom odmietnutí museli presunúť o pár kilometrov vyššie, do Čunova a teda na výsostne územie Slovenska, sme  legálne a legitímne získali kľúče od Dunaja. A to znamená veľmi veľa. Maďarská strana si to, na svoju škodu, uvedomila síce už dávno, ale zároveň definitívne neskoro –  v oné pamätné októbrové ráno pred 24 rokmi, keď stovky nákladných tatroviek začali sypať kameň do Dunaja. Vtedy, 24. októbra 1992  sme to prehradením Dunaja v Čunove a uvedením Gabčíkovo do prevádzky  vyhrali de facto a 25. septembra 1997 v Haagu de jure. Vďaka, pán riaditeľ!

Tieto udalosti už patria do histórie a celkom prirodzene ustupujú do úzadia. Ale boli a pre novovzniknutú Slovensku republiku mali kľúčový význam. Ako malý a  historicky asi aj trochu zakríknutý národ sme však, žiaľ, nikdy nedocenili veľkosť nášho víťazstva na Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu, nedokázali sme sa  z neho tešiť a posilniť svoje sebavedomie na razantnejší postup v presadzovaní haagskeho rozsudku v praxi.

A dnes? V súvislosti s letnou olympiádou v Rio de Janeiro si už azda len staršie ročníky pripomenuli, že za medailovými víťazstvami našich vodných slalomárov treba vidieť aj tím skvelých inžinierov, vodohospodárskych odborníkov  okolo pána Bindera. Bola som ako tlačová tajomníčka pri tom, keď sa rodili a v rekordných termínoch aj realizovali projekty náhradného riešenia vodného stupňa v Čuňove. Bola do nich zakomponovaná aj divoká voda, ten areál vodných športov, ktorý už dve desiatky rokov, od Atlanty až po Rio, drží Slovensko na špici svetového vodného slalomu.

Aj pri našej príslovečnej skromnosti máme byť na čo hrdí. A aj vďační. Veľa zdravia, pán Binder.

Oľga Vavrová