25 rokov od prehradenia Dunaja

Pred 25 rokmi 24.októbra 1992 sa najdramatickejším miestom prinajmenšom strednej Európy stal kúsok slovenského územia na Dunaji pri Čunove. Bolo sychravé, mimoriadne nevľúdne ráno, do akého sa asi aj Brusel, Londýn či Praha prebúdzali s otázkou, či to tí Slováci predsa len urobia. Všade tam boli v diplomatickej pohotovosti, v Budapešti vraj aj vojenskej, do poslednej chvíle prehovárali, varovali, vyhrážali sa. Ale na dunajskom riečnom kilometri 1852 v to ráno panoval pokoj, pokoj v takom technickom slova zmysle: všetko a všetci boli pripravení, riadiaci štáb na lodi Družba, ľudia a stroje na svojich miestach, ľudia napätí no pokojní, mechanizmy naštartované. Veľká a náročná finálna operácia vo výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo–Nagymaros, ktorú predstavovalo prehradzovanie koryta Dunaja v náhradnom riešení pri Čunove namiesto maďarského Dunakiliti, sa mohla začať a stať sa nezvrátiteľnou realitou. A tak sa i stalo. Prehradením dunajského koryta Slovensko presmerovalo vody európskeho veľtoku do nového toku smerom na čakajúce turbíny vodnej elektrárne v Gabčíkove. Ukradli nám Dunaj – hystericky plakali Maďari, nevnímajúc, že na tomto technickom riešení sa v r. 1977 v Budapešti dohodli s našou stranou v medzištátnej zmluve najvyššieho rangu, evidovanej v OSN.

Nech to znie akokoľvek nabubrelo, to čo sa udialo na Dunaji pred 25 rokmi, znamenalo veľký triumf našej krajiny, malého, dovtedy možno až príliš prikrčeného Slovenska. V svojej histórii sme nemali veľa príležitosti víťaziť, a aj preto sme dodnes možno celkom neprecítili historicky význam vybojovania tejto vodohospodárskej, energetickej, plavebnej a protipovodňovej investície. Preto aj mladá generácia o tom vie len málo alebo takmer nič a musí sa jej zdať čudné, ak pri zmienke o nejakej elektrárni s názvom Gabčíkovo – Nagymaros sa v očiach tých skôr narodených niečo zaleskne , či hlas nalomí dojatie. Lebo to vôbec nemuselo skončiť tak, že sme odvrátili zbúranie Gabčíkova a dočkali sa aj satisfakcie na Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu v roku 1997.

V kocke: Sústava vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros bola spoločnou myšlienkou generácie československých a maďarských odborníkov zvládnuť obrovský hydroenergetický potenciál Dunaja v úseku od Bratislavy pod Budapešť a zároveň riešiť problémy plavby či ochrany územia pred povodňami. Bola to náročná práca a obrovská investícia, dlhé roky tento projekt pripravovali početné pracovné tímy v oboch krajinách, najlepší projektanti, stavitelia, vedci, výskumníci, vodohospodári odviedli aj z dnešného pohľadu skvelú prácu. Ale…

Finančne náročná výstavba veľkého vodného diela narážala na ekonomické problémy najmä na maďarskej strane, no smrtiacu injekciu pre ňu chystala politika a maďarský nacionalizmus. Na konci osemdesiatych rokov, kedy sa k moci dostávali nové politické štruktúry, začalo byť veľkým problémom, že vodné dielo sa projektovalo a budovalo za socializmu a teda je totalitárne, stalinistické, zlé. A neekologické, to predovšetkým. Ekológia sa v tom čase stávala novým fenoménom a kritici vodného diela to totálne zneužili. Upresníme, že maďarskí, hoci ani slovenskí zelení krikľúni sa nedali zahanbiť a českí ich celkom určite predbiehali prinajmenšom v nactiutŕhačstve. Ekologickí fundamentalisti do ťaženia proti Gabčíkovu „najhoršiemu vodnému dielu na svete“ zapojili celú zemeguľu. Ochranárske protesty dochádzali na Slovensko zo všetkých možných kútov, aj z Patagónie či Hongkongu, Filipín, Aljašky.

Ekologická katastrofa bola hlavným tromfom Maďarska aj na pojednávaniach MSD v Haagu. A to bol aj neuralgický bod jrho prehry. No skutočný dôvod maďarskej túžby odstrániť z Dunaja vodné dielo v Haagu nezaznel. Ten je známy azda len znalcom maďarskej reality a politiky, spútanej extrémnym nacionalizmom tohto etnika. Napríklad: vodné dielo symbolizuje zabetónovanú hranicu medzi Maďarmi na pravom a na ľavom brehu Dunaja. A to podľa našich južných susedov je neprípustne. V jednom prieskume verejnej mienky v Maďarsku v čase vrcholiaceho sporu o dunajské vodne dielo, sa preukázal hrozivý fakt – povážlivo veľká časť Maďarov chcela ísť bojovať proti Gabčíkovu aj so zbraňou v ruke.

Spomienka na protigabčíkovskú atmosféru 90. rokov vyznieva ako zlý sen. Masové demonštrácie, protestné živé reťaze, hystéria namiesto dialógu a vecnosti, osočovanie tvorcov a realizátorov tohto diela, dennodenná mediálna vojna, nenávistné protislovenské výpady, absurdné požiadavky, iracionálne konanie, diplomatické a politické nátlaky z Európy i spoza oceánu, aby sme vyhoveli Budapešti. Trvalo to mnoho rokov. Stalo sa to vôbec? Niet Nagymarosu, takže áno, stalo sa to. Dolnú rozostavanú časť dunajskej sústavy v ohybe rieky pri Vyšegrade si Maďari zbúrali a akurát si tým zvýšili obrovské náklady na vodné dielo, z ktorého nemali a nemajú ani forint úžitku. A nám sa podarilo Gabčíkovo dokončiť a dômyselným náhradným riešením v Čunove aj uviesť do prevádzky. A stačilo tak málo, možno jedno nesprávne rozhodnutie, jeden zbabelec a dnes by tu bola čierna diera ako Nagymaros. Ako sa nám podarilo nezbúrať si Gabčíkovo?

Mali sme v tom čase šťastie na osobnosti, vynikajúcich odborníkov v technickej sfére, projektantov staviteľov, vodohospodárov. Bola to silná generácia tvorcov technického obrazu našej krajiny v druhej polovici minulého storočia, nasledovníci profesora Petra Danišovica, projektanta európskeho významu. Boli to ľudia perfektne technicky pripravení, profesionálne zdatní, ale i odvážni, a navyše v mimoriadnych podmienkach politického a nacionalistického znevažovania technických, vysoko odborných projektov aj vlastenecky angažovaní. Boli to tímy vodohospodárov a technikov, uchvátení charizmou Júliusa Bindera, boli to Lahodoví „dunajčíci“, hydrokonzulťáci Liška, Čomaj, Rusina, váhostaváci a ich už nebohý technický riaditeľ Brtko, renomované mená z Hydrostavu, výskumníci z VÚVH, univerzitní vedci ako profesor Mucha, atď. atď.

Múdri, rozhľadení, principiálni, odvážni a tak trochu aj vlastenci. Preto sme si Gabčíkovo nenechali zbúrať. Vďaka.