Europoslanci do špiku kosti predchnutí demokraciou a ochranou slobody slova na svojej preverovacej misií na Slovensku sú vraj zhrození zo stavu vecí u nás. Uvidíme, čo o tom napíšu. Ale nerobím si ilúzie, keďže už včera šéf ľudovcov Európskeho parlamentu si dovolil nehorázne zasahovať do vnútorných vecí suverénnej krajiny požiadavkou, koho musíme odvolať. Ako občan tejto krajiny tuším, že ak je misia europoslancov vystrašená zo slovenskej reality, tak pri svojom preverovaní celkom určite nepostrehla, že na Slovensku nie je deficit demokracie a nie sú porušované občianske práva, že sa štandardne dodržiava sloboda prejavu (napr. tak, že vláda dlhodobo nikdy mocensky nezasiahla proti slobode slova).

Určite by som rozumela zhrozeniu europoslancov, ak by ono vyplývalo z faktu veľmi reálneho, že totiž Slovensko prevalcoval a prevalcováva fenomén bezbrehej masy demagógie, neprávd a poloprávd, neoverených tvrdení i vyslovene klamstiev, ktoré vo verejnom priestore šíri a dlhodobo prikrmuje politická opozícia a posluhujúce masmédia. Nuž, z toho slušnému človeku naozaj musia naskakovať zimomriavky. Navyše keď vláda zahnaná do kúta s tým nerobí nič, hoci klamstvo, verejne šírené, je trestným činom.

Hoaxy, feiky, škandalizovanie bez dôkazov, trolizmus, atď. sú aj v iných krajinách, doslova ovládli svet, vplývajú na myslenie stámiliónov, formujú verejnú mienku A slušní ľudia sa pýtajú, aký život s neustálou prítomnosťou takéhoto démona ich čaká. Na obzore sa žiaden rytier ani len nečrtá…

Sloboda slova tvorí demokraciu. Aj sloboda týchto slov zo sociálnych sieti i médií? Nie, stokrát nie! Sú nebezpečnou podobou slobody prejavu, ktorú, žiaľ, umožnil technický pokrok v informačných technológiách so svojou nezvládnuteľnou anonymitou, uvoľňujúcou pudy, frustrácie ľudských bytostí a ich najtemnejšie stránky. Samozrejme, že ovplyvňujú verejnú mienku a mocibažným politikom z opozície sa o to viac darí hnať ľudí do ulíc, aby aj neslušnými prejavmi sa dožadovali akejsi slušnej spoločnosti. Môže však byť spoločnosť slušná, ak sa nechá viesť slobodou klamstiev, zavádzajúcich informácii, neoverených faktov, dennodenne uverejňovaných v médiach? S tou ostudou verbálnych útokov, nenávisti, suverénnych lží? Národný bard Mináč raz povedal, že vesmír je už plný slov a my ich tam stále džgáme. A to ešte netušil, aké slová to môžu byť.

Šírenie neprávd či falošných správ je trestný čin. Jeden takýto – nepravdivé ohlásenie smrti študenta Martina Šmída nás v novembri 1989 všetkých vyhnalo do ulíc.

V sobotu večer, keď som pozerala televízne spravodajstvo, tak mi nebolo do smiechu. Mladí Slováci v zahraničí hovorili, že sa za Slovensko hanbia, ba až ho nenávidia. Ešte nedávno úspešný príbeh malej krajiny, ktorej sa ekonomicky darí, i keď k Slnečnému štátu má ďaleko a ľudské práva ako právo na prácu či právo na dôstojný život sa veru nedodržiavajú. Ako to, že sa máme za svoju krajinu hanbiť? Lebo je vraj najhoršia v celej Európe ?

Neviem ako iní, ale ja za tým vidím nielen tie anonymitou celkom zdivočelé sociálne siete, ale aj naše média, prácu našich novinárov, za ochranu ktorých ako zvláštnej kasty sa najnovšie zhrocujú obranné šíky. Mladí Slováci v zahraničí vidia našu realitu len sprostredkovanú slovenskými médiami. A máme to! Chránime slobodu slova a akosi stále nám nedochádza, že to slovo je iné, nepravdivé, nenávistne, zavádzajúce. Chránime slobodu prejavu ako voľné pole pre žumpu najpodlejšej propagandy, ktorá pravdepodobne niekomu slúži. Ale to už akosi patrí k veci a nemienim sa tým zaoberať. Len si tak myslím, trochár taký Goebels, ten by sa v našej mediálnej sfére iste mohol aj kadečomu priučiť. A aj od kadekoho zo súčasnej žurnalistickej obce.

Viem, o čom hovorím. Celý svoj pracovný život som bola novinárkou. Moja novinárska generácia mala iste mnoho prešľapov a medzi sebou tiež dosť bezcharakterných kreatúr a novinárskych prostitútok (pozor, to nie je vulgarizmus, to je podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka spisovné slovo, existuje aj jeho vulgárne synonymum, ktoré neuvádzam), ale platilo, že to právo verejne v masovom rozsahu informovať občanov, ktoré majú novinári, je vlastne výsada, isté privilégium a je celkom prirodzene zviazané s vyšším princípom mravným. Významná možnosť informovať verejnosť znamená pre novinárov aj veľkú zodpovednosť za každé napísané či vyslovené slovo, lebo slovo nielen informuje, poradí, uteší a utíši, ale aj ubližuje a zabíja. Ten vyšší princíp je novinárska etika. Hovorí dnešným novinárom niečo tento pojem? Myslím si, že väčšine nie, česť výnimkám.

Musím uznať, novinári to majú dnes ťažšie. Súkromní vydavatelia ich ženú za senzáciami, lebo na nich najviac zarobia. A keďže senzácie sa nekonajú každý deň, treba niečo rovnako príťažlivé – politické škandály trochu či viac prifarbené, dohady zo zákulisia, špekulácie. A to nie je, prosím, bulvár. Ale ani investigatíva. Mnohí mizerne platení žurnalisti neradi pravdou riskujú, že sa ocitnú na ulici, s prázdnou peňaženkou. Akáže novinárska etika, akáže sloboda prejavu? Len po obchodné a iné záujmy pána vydavateľa a podľa toho, kto je na muške – len nebodaj nie spriaznená opozícia…

Treba na rovinu povedať, že na Slovensku sme s mediálnou hydrou už na vyššom leveli ako inde vo svete. U nás už dokázala vybičovať vášne, vyduriť verejnosť do ulíc. Lebo hlas ulice… Odrazu je posvätný. Vznáša aj politické požiadavky: kto sa dostane hore, kto padne a koho ešte aj zašľapú. A to sa nám nepáči mrazivý február roku 1948.

Janko Kuciak bol novinár, akých treba v každej spoločnosti. Takých nebolo nikdy veľa, škoda. Ak je podľa slov emeritného cirkevného hodnostára R. Bezáka Janko hrdinom Slovenska, tak dodávam že smutným hrdinom Na jeho hrobe sa naozaj tancuje, dupocú tam žurnalisti bez novinárskej etiky, tlači sa tam neautentický prezident a pre politikov typu Matoviča , Nicholsonovej, Sulíka je tento hrob len stupienkom k moci, ku ktorej sa tak bezostyšne derú.